Svätci z Kalábrie

Kalábria sa nachádza na juhu Talianska, v špičke talianskej čižmy, kúsok od Sicílie. Obmýva ho z východnej časti priezračné tyrkysové Iónske more, zo západnej Tyrrhénske, od mája do októbra aj príjemne teplé – cca 22°C. Tento skôr hornatý kraj ponúka nezabudnuteľné výhľady na čarovné prírodné scenérie, voňavé citrusové háje, vinice či olivovníky. Väčšina obyvateľov v Kalábrii sú katolíci, no nájdu sa tu aj židia a grécki ortodoxní kresťania. Hlavným mestom Kalábrie je Cantazaro a najväčším mestom je Reggio di Calabria. Okrem týchto miest stojí za spomenutie určite aj Tropea, Cosenza, Gerace, Lamezia, Paola, Paravati, Certosa, Capo Vaticano a i.

Snáď nikde na svete nie je vyhlásených za svätých toľko ako v Kalábrii.
Chceme Vám predstaviť troch mystikov Kalábrie- sv. Bruna, sv. Františka z Paoly a dúfajme, že čoskoro aj Natuzzy.

Život svätého Františka z Paoly
František bol vymodleným jedináčikom staršieho manželského páru, ktorý sa so svojou prosbou o dieťa utiekal v modlitbách k Františkovi Assiskému. Keď mal 12 rokov, rodičia ho zaviedli do františkánskeho kláštora, kde strávil rok. On sám sa potom utiahol na pustatinu, kde žil v modlitbe, pôste, umŕtvovaní. Časom sa k nemu začali pridávať aj ďalší mladí ľudi a viedli veľmi tvrdý asketický život. Okrem troch rehoľných sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti sľubovali i večný pôst. Spoločnými silami postavili kláštor a kostol. Sami seba nazývali Pustovníkmi brata Františka. Františkovým najväčším prianím bolo, aby všetkých ľudí spájala láska. Preto sa aj ich heslo nieslo v znamení troch cností – lásky, pokory a kajúcnosti. Napriek tomu, že František žil len o vode a chlebe, bol vždy veselým a príjemným človekom. Časom vznikali kláštory brata Františka aj na Sicílii a na juhu Talianska. Keď ho námorníci nechceli vziať na loď na Sicíliu, preplával úžinu na plášti. Od Boha dostal moc regulovať sily dažďa, chodiť po mori, žeravých uhlíkoch a liečiť chorých. Hovorí sa dokonca aj o dare bilokácie a o tom, že vedel kriesiť mŕtvych. Považuje sa za patróna Kalábrie, ale za svojho ochrancu ho považujú aj mestá Tours, Turín, Ženeva a Neapol. Je nebeským ochrancom talianskych misionárov, námorníkov, pustovníkov, ochranca proti moru, vzývaný tiež býva pri manželskej neplodnosti.

Mnohí európski panovníci, ktorí sa dozvedeli o Františkovej láskavosti, chceli od neho pomoc pri vládnutí. František aj keď veľmi nechcel, pretože cítil, že jeho miesto je inde ako na kráľovskom dvore, predsa len na popud pápeža kráľom pomáhal. Popritom založil ďalšie kláštory, druhý rád pre ženy a tretí rád pre laikov. Zomrel vo veku 91 rokov, 2. apríla 1507, na Veľký piatok. Aj keď František nebol učený, svojou svätosťou vedel dosiahnuť viac ako mnohí učenci alebo teológovia. Celý život sa snažil pomáhať chudobným a utláčaným. V roku 1513 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1519 za svätého. V meste Paola, v kláštore bratov minimov možno uvidieť relikvie sv. Františka, ako napr. aj jeho plášť, na ktorom sa preplavil na Sicíliu.

Život svätého Bruna z Kolína
Poznáte povesť o mníchovi Cypriánovi, ktorý lietal po Červenom Kláštore pomocou mechov naplnených plynom z močarísk? Cyprián, ktorý dodržiaval prísnu mlčanlivosť, chudobu a zbožnosť, žil v jednom z dvoch kartuziánskych kláštorov na Slovensku. Práve preňho bol vzorom zakladateľ Kartuziánov – sv. Bruno z Kolína, ktorého nazývali svetlom cirkvi a učiteľom medzi učiteľmi. Ale to už sa presuňme o niekoľko storočí do minulosti. Bruno sa narodil okolo roku 1030 v Kolíne nad Rýnom v Nemecku. Už ako malý chlapec bol veľmi nábožný, láskavý a slušný. Vyštudoval za kňaza a po čase sa utiahol do samoty. So svojimi šiestimi druhmi odišiel do Grenobla, kde ho vrúcne prijal jeho bývalý žiak biskup sv. Hugo. Poskytol mu pozemok vo vrchoch Kartúzie, kde si postavili kaplnku a osamelé chyžky. Ráno a poobede sa schádzali na bohoslužbách, pracovali, postili sa, nejedli mäso, niekedy sa ani nerozprávali. Aj napriek týmto prísnym pravidlám sa k nim pridalo veľa mladých mužov. O šesť rokov sa stal pápežom ďalší Brunov bývalý žiak. Povolal Bruna do Ríma, aby mu pomáhal spravovať Cirkev. Keďže mu chýbala samota, pápež mu daroval pustý kraj La Torra v Kalábrii, kde Bruno zriadil mníšsku osadu Panny Márie podľa vzoru Kartúzy. Zomrel 6. októbra 1101 v La Torre. Bruno síce nebol vyhlásený za svätého oficiálne, ale pápež Lev X. povolil kartuziánom úctu k nemu a pápež Gregor XV. v roku 1623 rozšíril úctu k nemu pre celú Cirkev.

Život Natuzzy Evolo z Paravati
Natuzza sa narodila 23. augusta 1924 v mestečku Paravati v Kalábrii. Spolu s piatimi mladšími bratmi prežila chudobné ťažké detstvo. Napriek tomu, že nemohla Natuzza chodiť do školy, s radosťou vždy pomáhala tým, čo to potrebovali. Od šiestich rokov mala výnimočný dar vidieť Pána Ježiša, Božiu Matku, anjelov a svätých. Spočiatku to tajila. Keď bola Natuzza trochu staršia, odišla do domácnosti právnika robiť slúžku. Rozhovory s Máriou a Ježišom pokračovali, a na jej tele sa začali tvoriť stigmy, ktoré jej každý piatok a aj počas Pôstu, spôsobovali veľkú bolesť. Od Boha dostala dar stretávať sa s mŕtvymi, kvôli čomu sa v pätnástich rokoch musela podrobiť exorcizmu. Prijala ho s pokorou. Dokázalo sa, že Natuzzu neovládajú zlí duchovia. Chvíľu na to dostala požehnanie od sv. Tomáša Akvinského. V roku 1938 začala krvácať na miestach, kde mal Ježiš rany. Na obväzoch a vreckovkách, ktorými jej utierali krv, sa zobrazovali podoby Ježiša, Márie, svätých a modlitby v rôznych jazykoch. Tieto obväzy sú dodnes zachované v Pavarati, je rodnom mestečku. Natuzza dostala aj dar bilokácie, čo jej umožňovalo byť na viacerých miestach zároveň. Po sviatosti birmovania oznámila Panna Mária Natuzze, že prežije zdanlivú smrť. V podvečer toho istého dňa upadla na sedem hodín do stavu letargie, počas ktorej mala víziu nového kostola v Pavarati. Biskup poslal Natuzzu do psychiatrickej nemocnice v Reggio di Calabria. Krvácania pokračovali aj na psychiatrii a sami doktori nepoznali ich príčinu. Mysleli si, že by si mala Natuzza založiť rodinu. Aj napriek tomu, že sa vydala a mala časom päť detí, mystické stavy u nej neprestali. Nastal deň, kedy sa splnili Máriine predpovede o novom dome a kostole Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, Útočiska duší. Cirkevná vrchnosť začala na Natuzzu meniť názor a pre jej pokoru a oddanú vieru ju začali akceptovať. Pred jej domom sa každý deň zhromažďovalo množstvo ľudí, novinárov a fotografov. Zomrela 1. novembra 2009. Na jej poslednú rozlúčku sa prišlo rozlúčiť približne 50-tisíc veriacich, stovky kňazov a päť biskupov. Biskup Luigi Renzo počas homílie potvrdil, že prítomnosť toľkých biskupov a kňazov je znakom uznania svätosti života a neobyčajných chariziem Natuzzy.

Autor: Ivica Kianičková